Zaľúbil sa chlapec...

nevie, čo sa stalo. Stará slovenská takmer už ľudová pieseň dnes už vyslúžilého motorkára, ale pre niektorých stále ešte s elánom, lásku vystihuje veľmi dobre. Poviem Vám to, ako som ja objavil, ináč chladný racionalista a skeptik, že existuje aj niečo, čo sa dá nazvať možno aj láskou. 

V živote som sa spoznal s veľmi veľa ženami - veľmi veľa krásnymi ženami, ktoré boli múdre a inteligentné. Nie žiadny cassanova nie som, ale kto žije aktívne, stretne veľa ľudí. Ešte viac som síce stretol takých, čo bolo úplne nezaujímavých, ale to nie je predmetom tohto môjho emocionálneho výlevu. Od kedy som stretol jednu osobu, rozmýšlam nad tým, prečo ju mám rád, aj keď objektívne viem, že je fyzicky a psyhická podobná ostatným dievčatám, ktoré som stretol - je pekná, má dve oči, dlhé vlasy (hnedé),  výška tak 170 cm, je inteligentná, vtipná a podobné bláboly:) ... Rozmýšlam nad tým, prečo ju mam tak rád, prečo práve ju a prečo nie inú, aj keď iná by možno viac zodpovedala nejakým “objektívnym” kritériám. Len jedno viem, že ju mám rád a neviem prečo. Doteraz som v živote asi nestretol ženu, ktorú by som mal rád a nevedel povedať prečo. Viacero dievčat mi bolo sympatických, ale vždy tam bolo nejaké ale. U tejto, keď som ju uvidel prvý krát, ihneď som pozeral, kto to je, čo to je. Kedysi som čítal, že vedci, pravdepodobne britskí, oni sa najčastejšie zaoberajú otázkami nesmrteľnosti chrústa a pod., zistili, že človek sa dokáže zamilovať v zlomku sekundy. 

Je to úžasné poznanie, že Vás život sa môže zmeniť v zlomku sekundy a zároveň trpké poznanie, že šanca, že si niekoho zamilujete potom, asi nie je veľmi veľká. Je to proste tak, buď ju milujes, alebo nie. Ak áno, tak nie je čo riešiť. Ak nie, tak poriešiť a nemilovať:). Zároveň som prvý krát v živote poznal trpké poznanie, aké to je, keď niekoho maš rád, ale ten druhý ťa až tak rád nemá. Nejaká náklonnosť tam je, ale nie taká, ktorá by opätovala moje city. 

Potom príde praktická otázka - bojovať ako rytier alebo ustúpiť a posúnuť sa v živote ďalej, to znamená dočasne sa vzdať čo i len predstavy, že budete s tou osobou. Moje rácium mi hovorí, že asi pre naše rozdielne povahy a záujmy by to nemalo asi nekonečnú perspektívu a preto sa jej treba vzdať, ale srdce hovorí, že kašlať na rozum, chcem ju proste mať pri sebe, pretože prvý krát v živote mám pocit, že som človekom, pretože dokážem mať rád niekoho iného ako seba a môjho brata, čiže dokážem to, čo som si myslel, že asi nedokážem nikdy - ľúbiť nejakú osobu. Zaspávať s tým, že myslím na ňu, vstávať s tým, že myslím na ňu, cez dňa si na ňu spomenúť, kontrolovať mobil, či náhodou nenapísala. A keď náhodou napíše, odhodiť všetko nabok a stretnúť sa s ňou. Ja som to do môjho života takto asi nechcel, ale musím prijať, že je to tak. Ja viem, že týmto článkom nikomu neporadím, čo má robiť, má asi hodnotu “bábo raď”, ale chcel som povedať jedno....láska je len obmedzene racionálna a nedá sa vynútiť. Najskôr Vás zasiahne vtedy, ak to nečakáte, nebudete rozumieť, prečo je to ona a nie iná. Nedá sa nanútiť si ju, keďže príde nečakane. Ja si na svoju tú pravú asi ešte musím počkať, ale som rád aj to, že takýto môj zážitok utvrdil vo mne presvedčenie, že som stále ešte človek a dokážem mať niekoho skutočne rád. 

Ako si ísť za svojim snom alebo hovory s Petrom Osuským...

Včera som sa rozprával s kandidátom na prezidenta Petrom Osuským, ktorý je momentálne poslancom NR SR za stranu Sloboda a Solidarita. Môžete mať na neho názor akýkoľvek, ale nemôžete mu uprieť jedno, nevyberal si vždy ľahšiu cestu, ktorá sa objektívne mohla javiť ako istá, ale vyberal si cestu, ktorú považoval za správnu, aj keby po nej išiel sám. Peter Osuský prebral Demokratickú úniu začiatkom 90tych rokoch v čase keď to bola malá marginálna strana s viac ako miliónovým dlhom. Nakoniec v 98mom na kandidátke SDK sa s ňou dostal  do parlamentu a podielal sa  na porážke Mečiarizmu. 

Pri včerajšom stretnutí s ním ma inšpiroval jeden príbeh, ktorý prezentoval. V jednej z kampaní sa vybral v mrazoch do obce Podolínec, kde sa stretol s 8 ľuďmi, ktorých presvedčil, aby nevolili Mečiara. Ktosi mu povedal, že je blázon, že načo kvôli 8 ľudom cestovať na koniec sveta, on sa však nato pozeral inak. Bol rád a vďačný za 8 ľudí, aj keď by bol radšej, keby ich bolo 38.

Taktiež pri mojom osobnom rozhovore s ním sme sa rozprávali o voľbách v roku 2010, kedy bol na kandidátke Mostu na 43. mieste. Na jednom z mítingov mu raz ktosi povedal, že je vypočítavý, pretože sa chce iba zviesť na chrbte inej politickej strany. On mu pohotovo kontroval, že si naozaj myslí, že do parlamentu bude zvolených 43 poslancov za Most. Ten človek si uvedomil, že naozaj šanca na jeho mieste dostať sa do parlamentu je mizivá. Toto stretnutie sa uskutočnilo iba dva dni pred voľbami. Nakoniec sa z 43. miesta do parlamentu prebojoval. Teraz ľutuje, že sa s týmto človekom už nestretol a nemohol mu to povedať osobne.

Okrem iného som sa dozvedel, že v 50tke musel opätovne riešiť nové bývanie, pretože o svoj byt, ktorý si riadne kúpil, prišiel kvôli reštitúciám. Keby ste ináč nevedeli tento človek nemal nikdy automobil, čiže cestoval všade verejnou dopravou a kedysi bol aj predsedom zväzu filatelistov na Slovensku. 

Čo je podľa môjho názoru na jeho životnom postoji inšpirujúce? 

Peter Osuský dokázal kráčať za správnou vecou aj vtedy, keď bola šanca na úspech len mizivá. To je dnes priam nedostatková cnosť.

A čo hovorí na to, keď ľudia nadávajú na politikov?

Pohotovo odpovie bonmotom Gogoľa: "Nehnevaj sa na zrkadlo, keď je huba krivá."

Bojíš sa neznámeho? Nežiješ...

Ľudia sa všeobecne boja neznámeho. Ani sa im nečudujem. Babky či matky, ktoré to myslia v dobrom už od mala deti chránia pred tým, aby si vôbec odreli kolena. Ak vysadnú na bicykel ihneď ich oblečú v mene bezpečnosti a zdravia dobre, že nie do výstroje americkej námornej pechoty. Počas školy žijú s rôznymi predsudkami, prečo niečo nevyskúšať - napr. chcú hrať futbal a okolie mu povie, že tvoj otec bol vždy poleno aj tvoj dedo aj celá naša rodina, to nie je pre teba. Ak sú na strednej a chcú sa prihlásiť na nejakú vysokú školu, tak im začnú buď rozprávať, aká je to ťažká vysoká škola, ako sa na ňu nedá dostať, aká je pri prijímaní korupcia, ako kto ju nespravil, ako kto ju spravila a ako na prd sa má po škole. Neviem, kde sa berie takáto porazenecká mentalita, ale ide o celospoločenskú katastrofu.

Po toľkých rečiach o tom, čo a ako sa nedá, ktoré sú v našej spoločnosti nám zakoreňované už od malička, sa ani nemôžme čudovať, že ľudia žijú svoje nudné a mizerné životy, v ktorých sa boja niečo urobiť, aby boli šťastní. Totižto ak chcete niečo vyskúšať, je obrovská pravdepodobnosť, že sa popálite, zlyháte, možno budete aj frustrovaný. Ale to je úplne normálne. Pokiaľ neurobíte chyby, nevydáte sa na zlú cestu(na začiatku nikto nevie či je dobrá), tak nezistíte, kam Vás táto cesta dovedie. Jedno je však jasné, ak niečo vyskúšate, tak máte šancu uspieť, ak nie, tak nie. Túto svoju odvahu môžete trénovať aj na maličkých krokoch. Napr. ja osobne som nikdy nič nevaril a tak som sa rozhodol, že sa naučím uvariť jedno jedlo. Naučil som sa uvariť si praženicu. Keď zvládnem takýto tutorial môžem ísť ďalej. Takýchto drobností je v živote veľa, o ktorých ste si povedali, že vy sa tým nebudete zaoberať, lebo to robia takí a takí ľudia a to nie je pre Vás a bla bla bla.

Žijeme tu a teraz. Nie potom ani predtým. Ak chceš okúsiť aký je život skvelý, urob, čo si nikdy ešte neurobil a urob to teraz.

Milujem svoj život...a pritom nie je ideálny

Možno je tvoj život úplne na prd. Všade cítiš tlak. Nemáš frajerku. Prácu, ktorú si si predstavoval. Priatelia na teba nemajú čas. Možno máš toho príliš veľa. Príliš veľa zodpovednosti. Bojíš sa. Nehce sa ti. Máš každý deň to vzdať. Myslíš si, že si na nič. Zdá sa ti, že si najbezvýznamnejší človek na svete. 

Je to normálne. Takéto pocity zažívame každý. Zažíva ich aj ten najsebavedomejší človek. Jediná otázka je, či si ich pripustíš alebo nie. Či si povieš, budem milovať svoj život, napriek tomu, že je teraz taký aký je. Za posledné mesiace som zistil veľmi jednoduchú vec. Ak sa snažím mať svoj život taký aký je a zbytočne neutápať sa v zbytočných špekuláciách, prečo nie je iný, tak sa cítim oveľa lepšie. Som spokojnejší, úspešnejší. A úspech pomaličky prichádza. Aj keď nie je to nič extra, ale predsa len pomaličky. Neviem, čo a ako bude ďalej, kde budem o rok, dva či tri. Napriek tomu verím, že budem mať rád svoj život. To mi jedine dáva zmysel. Som rád za tú šancu, ktorú mám, lebo viem, že je jediná. Žiadna iná nebude. Je len tu a teraz, nie v nejakom paralélnom svete. Na druhej strane, ak som začal zbytočne špekulovať nad tým, prečo by som nemohol byť inde, robiť niečo iné, žiť niekde inde, stretávať sa s niekým iným prepadal som do zbytočných depresií a celý môj život išiel dole. Či už išlo o pracovný alebo aj bežné situácie s rodinou či priateľmi.

Suma sumárum je, váž si svoj život, máš iba jeden a druhú šancu mať nebudeš. Buď ho preplačeš alebo ho prežiješ ako víťaz, ktorý sa snažil nájsť zaľúbenie v tom, kde sa nachádzal a veril zmenu. A verte mi, to po čom skutočne túžite príde. A keď nie, aj tak ste žili lepší život. 

13 citátov od sira Winstona Churchilla

Osobnosť Winstona Churchilla, označovaného ako jedného z najvýznamenjších štátnikov 20. storočia, by sa dala charakterizovať viacerými výrazmi: odvaha, schopnosť nepokoriť sa prekážkam, optimizmus a výdrž. Tu je niekoľko jeho slávnych citátov, ktoré Vás mmotivujú:

"Chcete na svete vyniknúť? Musíte pracovať zatiaľ, čo ostatní sa bavia."

"Pre nevzdelaného človeka je prospešné čítať knihy s citátmi."

"Môj denný režim: do 11,00 úradovanie v posteli, po obede hodina spánku, celý deň alkohol a cigary. Tak som porazil Hitlera!"

"Mladý muž to v živote nedotiahne ďaleko, keď nedostal zopár do nosu."

"Nehovorte o chybách, tie budú hovoriť samy o sebe."

"Stárnuť začíname vtedy, keď rezignujeme na mladosť."

"Som optimista, nevidím dôvod byť ničím iným"

"Pesimista vidí prekážky v každej príležitosti; optimista vidí príležitosť v každej prekážke."

"Neustála snaha, nie sila či inteligencia, to je kľúč k odomknutiu vášho potenciálu."

"Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj"

"Ak kráčaš peklom…..kráčaj ďalej"

"Úspech je schopnosť ísť od jedného neúspechu k ďalšiemu bez straty nadšenia"

"Úspech nie je konečný, zlyhanie nie je definitívne: odvaha pokračovať je to, čo sa v skutočnosti ráta."

Čítať alebo nečítať?

Veľa ľudí, ktorí chcú niečo urobiť so svojim životom, pretože nie sú spokojní, tam kde sú, začne vyhľadávať príbehy úspešných ľudí, čítať motivačnú ale aj inú literatúru. Prípadne tí pokročilejší pochopia, že takáto literatúra im priamo v ich obore nepomôže, tak sa začnú vzdelávať v oblasti, ktorej pôsobia. Všetky tieto činnosti sú chályhodné, ale netreba zabúdať na to, že majú svoje miesto. Ak ma bavia počítače a chcem byť budúci Steve Jobs nestačí, ak prečítam všetko o Stevovi Jobsovi či Billovi Gatesovi a iných úspešných ľudí z IT. Taktiež nebude stačiť, ak si prečítam všetku literatúru, ktorá bola doteraz vydaná ohľadom IT oblasti, v ktorej chcem rozvíjať svoje schopnosti. 

Cesta šampiónov je ísť po ceste, po ktorej ešte nikdo nešiel, tz. vyskúšať niečo nové, čo ešte nikdy nikto predtým neskúsil. Buď to zlyhá alebo uspejete, najskôr však zlyháte. Vtedy je to už iba o sile vašej viery, ako sa s týmto neúspechom vyrovnáte. Ja sa vždy postavím ešte raz a poviem si dobre zlyhal som, zlyhali aj iní, ale čo keď nabudúce uspejem a vyskúšam novú cestu alebo skúsim ísť po tej istej ceste inak. Veľmi dobrým príkladom k pochopeniu toho, o čom píšem je pozrieť sa na človeka, ktorý vymyslel koleso - nevieme kto to bol, aký bol a či prečítal všetky Kyosakiho knižky a Konfuciove spisy, ale jedno vieme isto - v dovtedajšom poznaní sa nemohol dozvedieť nič o tom, čo to koleso je a že niečo také vôbec existuje, avšak poznal už ako vyzerá drevo, ako ho opracovať a kde ho získať. Suma sumárum znie, čítajte, ale vedzte, že čítať nestačí, musíte skúsiť niečo, čo ešte nikdy nikto neskúsil. Ak by tí, ktorí čítajú mali byť najúspešnejšími, tak prvých 100 miest v rebríčku Forbers by tvorili knihovníci.  

Úzka a široká cesta...

Staré biblické prirovnanie hovorí o tom, že na svete sú len dve cesty. Úzka, ktorá vedie do požehnania a široká, ktorá vedie do zatratenia. Po úzkej ceste sa nejde až tak dobre a ľahko ako po širokej ceste. Každý zlý pohyb môže znamenať vybočenie mimo cesty s katastrofálnymi dôsledkami. Na širokej ceste môžete kludne odbočiť vedľa, presadiť sa z pruhu do pruhu, ísť chvíľu po krajnici. Po širokej ceste môžete si dovoliť ísť rýchlejšie, javí sa ako bezpečnejšia. Lenže dôležité pri výbere cesty je cieľ, kde chceme dôjsť. Široká podľa tohto biblického príkladu vedie do zatratenia a úzka do požehnania. Sami dobre viete, ktorá je pre Vás úzka cesta. Je len na Vás, ktorú si vyberiete.

Úspech prichádza...

Nad otázkou ako prichádza úspech sa zamýšľam už dlhodobejšie. Otázkou je, či úspech prichádza sériou náhodných udalostí alebo tvrdej a cieľavedomej práce, či naozaj po tvrdej drine príde a pod. Z môjho krátkeho života viem vypozorovať, že prichádza nečakane, rýchlo, po sérii dlhých prehier, sebatrýznenia a odriekania. V tomto poste Vám vyrozprávam sériu úspechov v mojom živote, pre niekoho možno sa budú zdať banálne, ale pre mňa majú význam tak, ako majú význam vaše úspechy vo vašom živote.

Z kategórii úspechov v mojom živote vylúčim šťastné náhody, ktoré sú závislé len na tom, či sa Vám prihodia alebo nie. Spoliehať sa na nich je nerozumné a naivné.

PRIJÍMAČKY NA PRÁVO

Keď som sa začal učiť na prijímačky na právo, bolo to veľmi náročné. Dejepis som vzhľadom na to, že som chodil na matematické gymnázium vôbec nemal v maturitnom ročníku, musel som sa všetko naučiť sám. Začal som navštevovať doučovanie na príjmačky, ktoré spočívali len v testovaní. Prvé mesiace som dosahoval katastrofálne výsledky - 50 - 55 % z testov. Mal som chuť sa na to všetko vykašlať a vzdať to. Hovoril som si, že ja na to nemám, že právo je škola pre iných a pod. Vymýšlal som si výhovorky. V jednom momente som už aj bol rozhodnutý, že to vzdám. V tom istom čase som chodil aj do autoškoly a môj inštruktor, ktorý je zároveň moja rodina mi poveda: "Do pi…, Roman, keď ty na to nemáš, tak nikto." Povedal som si, že to skúsim ešte raz, veril som, že keď sa rozhodnem, že budem pokračovať napriek sérii neúspechov, tak sa raz úspech musí dostaviť. Modlil som sa a pracoval v duchu stredovekého Ora et labora. Svoj prístup učenia som nijako extra nezmenil, ešte mesiac som mal tiež nič moc výsledky. Potom však nastal zlom, moje výsledky raketovo vyleteli  vysoko. V tom istom čase som sa rozhodol, že si podám iba jednu jedinú prihlášku na školu, ktorú som chcel ísť. Žiadna poistka, proste som si povedal, buď sa tu dostanem, ak je to Božia vôľa alebo na to úplne kašlem.  A dostal som sa. Testy som začal písať najlepšie a najrýchlejšie. Na príjmačkach som potom test zvládol za 15 min, bola to pre mňa len povinná jazda, vo výsledkovej listine som sa umiestnil v prvej dvadsiatke z vyše tisíc uchádzačov. 

BLOG

Tak pred štyrmi rokmi som dostal nápad, že chcem písať blogy. Keď som začal písavať, čítanosť mojich postov bola minimálna(teraz to už neriešim, píšem hlavne pre seba a nie pre davy:). Nerozumel som tomu, prečo sú moje články, tak málo čítané, chcel som sa zlepšiť, ale nevedel som čo a ako. Neúspechy ma neodradili a písal som ďalej. Čítanosť sa nijako nemenila, tak som prispieval zdá sa mi, že rok a pol bez nejakého výrazného úspechu. Až prišiel prvý prielom, čítanosť článku vyletela vysoko. Od tohto článku som prišiel na to, ako treba písať, aby bol článok čítaný, napísal som desiatky článkov s vysokou čítanosťou.

ANGLIČTINA

Vždy som bol presvedčený o tom, že ja jednoducho nie som na jazyky, nemám k tomu talent a že jediný spôsob akým by som sa mohol naučiť jazyk je vycestovať vonku a žiť v tej krajine po istý čas. Počas strednej školy som bol celý čas v slabšej skupine angličtiny. Nie a nie sa ju naučiť, keď si spomeniem ako som maturoval, bola to čistá bieda:) Prelom nastal až niekedy pred troma rokmi, keď som začal sledovať na internete rôzne videá, debaty a pod.(ekonomika, politika, biznis), najprv s titulkami, potom som ich začal sledovať bez tituliek a nakoniec som začal aj ja titulkovať videá. Opäť prelom v mojich skills prišiel nečakane a rýchlo po dlhých rokoch, kedy som sa nevedel motivovať a naučiť jazyk. Teraz už dokážem bez problémov speakovať s hocikým po anglicky a kludne viem urobiť aj prednášku v angličtine o témach, o ktoré sa zaujímam.

Na týchto príkladoch som chcel ukázať, že úspech nemusí prichádzať pomaličky a konštantne, ale niekedy príde rýchlo, nečakane a exponencionálne. Príde zlom, kedy sa vaše schopnosti radikálne zlepšia, napr. prídete na novú metódu, techniku alebo dosiahnete level schopností, kedy už ide všetko ľahšie. Samozrejme úspech sa nemusí zákonite dostaviť, ale je pravdepodobné, že ak budete tvrdo makať, tak sa dostaví. Preto ak ste presvedčený, že to čo robíte, chcete robiť, tak zatnite zuby a kráčajte ďalej.

Koleso šťastia

Raz som našiel koleso,
koleso šťastia
a to koleso sa stále krútilo,
hádzalo šťastie za šťastím,

až raz zastalo.

Zastalo, len tak stálo,
žiadne šťastie, samý smútok,
prečo asi?
Lebo som ho netočil.

(autor P.F., 13 rokov:)

Každý pokus vyžaduje fokus...

Sústredenie je asi mojou najväčšou slabinou. Najviac chýb som urobil práve z nepozornosti a nesústredenia. Neviem, či to je tým, že som zamestnaný príliš mnoho vecmi naraz alebo proste som len roztržitý a nedostatočne zodpovedný. 

Poviem Vám pár tipov, ako som sa s týmto problémom, ktorý je v mojej profesii obrovským problémom, vyrovnal.  Keď píšete právne podania musia byť bezchybné, pretože každé slovo, ktoré napíšte zle alebo nesprávne, má iný význam a môže Vám neskôr spôsobiť problémy.

Každý jeden úkon, ktorý robím, si rozdelím na menšie a menšie úkony. Snažím sa ísť jeden úkon za druhým, aby som sa tak vyhol tomu, že preskakujem z jednej veci na druhú(niekedy to tak robím, keď sa mi už veľmi nechce a snažím sa aspoň niečo dostať zo seba). Ak urobím jednu časť úlohy, skontrolujem si ju, a až tak môžem ísť na jej ďalšiu časť. Na konci sa vždy snažím  po sebe všetko skontrolovať. Niekedy opravujem danú vec aj tri krát. Najideálnejšie je mať niekoho po ruke, kto to môže opraviť za Vás, ale zas tak bohatý ešte nie som:) 

Ďaľším tipom ako sa sústrediť v práci je vypnúť si telefón. Samozrejme, nie ten služobný:) Keď prídem do práce, telefón hodím do tašky, vypnem zvuky a idem pracovať. Veď nie za to ma platia, aby som si vybavoval súkromné hovory. Ak niekto niečo chce odo mňa, tak mu zavolám neskôr, keď už môžem hovoriť.

Taktiež je dobré si vypnúť v počítači všetky nepotrebné veci. Keď náhodou máte v práci povolený facebook, tak aj ten samozrejme. Takisto si vypnite rádio. Áno, niekedy je to motivujúce, ale keď potrebujete vykonať sústredenú prácu, tak je iba zbytočne rozptyľuje. 

Ideálne je mať, pokiaľ je to možné, čistý stôl. Áno, možno je to hlúposť, ale keď nemáte na stole zbytočné veci, tak sa viete omnoho lepšie sústrediť na to, čo práve robíte. Ak máte na ňom neporiadok, tak Vás podvedome rozptyľuje.

Snáď najdôležitejšia vec je, aj keď ste pod stresom, nemyslieť na tri úlohy naraz, ale rozkategorizovať si ich od najdôležitejšej po najmenej dôležitú. Proste musíte nájsť spôsob, ako sa zmieriť s tým, že v pracovnom čase, ani keby ste pracovali 16 hodín denne svoje úlohy nestihnete. Neznamená to, že ste looser a pod., ale proste objektívne sa to nedá všetko stíhať. Nesmie sa to však stať výhorkou pre prokrastináciu.

Posledným a asi najpríjemnejším tipom je robiť si pravidelné prestávky. Nevynechávajte zbytočne obed,  lepšie sa Vám bude pracovať, ak si na chvílu odpočiniete, prídete k iným myšlienkam a potom sa vrátite a napadnú Vás nové veci. Niekedy je dobré porozprávať sa s kolegom, ktorý Vám môže dať indíciu ako danú vec lepšie urobiť. 

Napriek všetkým týmto tipom, stane sa Vám určite, že ste sa zasekli a neviete pohnúť s danou vecou a neviete sa na ňu sústrediť. Vtedy je to boj, ako sa s tým vysporiadať, na to  už jednoduchá odpoveď neexistuje - netreba sa vtedy bičovať, treba si uvedomiť, že ste našli spôsob, ako to nefunguje:) 

Chceš byť šéfom? Zober zodpovednosť do svojich rúk...

Ak chceš, resp. nie keď chceš, ale keď v živote narazíš na to, že situácia vyžaduje, aby si bol vo vedúcej pozícii, nemysli si, že máš o všetko postarané. Tvoje úspechy a neúspechy v tvojej firme, komunite, cirkvi a pod. rastú a padajú s tým, aký rešpekt vyžaruješ u svojich podriadených. Ak si trstina, ktorú každý ofúkne, žiaľ nie si vhodný na vedúcu pozíciu. Áno, môžeš byť skvelým či excelentným zamestnancom, ale skutočným lídrom sa staneš vtedy, ak prevezmeš zodpovednosť do svojich rúk a budeš príkladom. 

Ak chceš byť šéfom a myslíš si, že budeš chodiť do práce o 3 hodiny neskôr a odchádzať o 2 hodiny skôr ako tvoji zamestnanci, nikdy si u nich nevybuduješ žiaden rešpekt. 

Veľa cieľavedomých ľudí, šikovných, schopných sa učiť, majú problém s autoritami. Tento problém majú len z jedného jediného dôvodu, pretože daný ich šéf nie je pre nich autoritou z rôznych dôvodov. Napr. že už nemaká, tak ako kedysi, nie je vo svojom fachu doma, robí to už iba zo zotrvačnosti, alebo to robí len tak bez štipky nasadenia a je mu prakticky jedno s akým výsledkom.

Ak si šéf tak musíš ukázať to, že ty si tu preto, aby všetko fungovalo.Že si tu preto, aby si každého povzbudil do práce, naučil ho niečomu, posunul ho ďalej, zlepšil celý proces. Túto svoju snahu nenahradíš ani tým, že budeš priatelský k svojim zamestnancom, že im budeš slubovať hory, doly. Že ich budeš brať na teambuildingy a pod.

Takisto byť lídrom neznamená sekírovať svojich podriadených za každú blbosť. Ak zamestnanec nie je v niektorej oblasti dobrý, ale predsa vieš, že je pre teba hodnotný, tak mu nájdi prácu, ktorú treba urobiť a ktorá sadne na jeho vlastnosti a charakter a on sa ti odvďačí obrovskou efektivitou.

Ono všetko toto nie sú veci, ktoré by líder nezvládol, ktoré by proste nevedel urobiť, ale tento líder ich musí robiť aj vtedy, ak sa mu vôbec nechce…veď preto je lídrom... 

Cítiš sa slabý? Môžno si hrdina...

"…a slaboch nech povie: Som hrdina!" (Joel 3:10)

Hrdina si uvedomuje svoje slabosti, vie aké má nedostatky. Nie je nereálny. Napriek tomu, verí, dúfa, či má nádej, že je tu preto, aby sa s týmito problémami vysporiadal. Hrdina si uvedomuje, že jeho život je misia. Že bol výslaný na to, aby svoju úlohu zvládol. Vie, že v konečnom dôsledku, drvivú väčšinu problémov vyrieši. Uvedomuje si, že na zemi nie je len kvôli sebe, ale je tu na to, aby ukázal svojim priateľom, rodine, známym a hocikomu koho v živote stretne, že život sa dá žiť ináč. Že sa ho dá prežiť v radosti, napriek tomu, že nie je jednoduchý, ľahký a spravodlivý.

Hrdina je tak trochu idealista, verí, že existujú vyššie veci ako je on sám. Verí, že idey, o ktorých je presvedčený, je možné presadiť aj v tomto cynickom svete. Nemá žiadnu istotu, že ich presadí. Možno je to len zufalá snaha veriť, že jeho svet môže byť iný ako je, že ide iba o boj s veternými mlynmi. Možno je to len zúfalý výkrik do tmy. Napriek tomu, hrdina túži byť 3,5 Voltovou baterkou v nekonečnej tme tohoto sveta. Je mu jedno, že väčšina to vníma inak. Normy väčšiny sú pre neho málo platné. Väčšina nežije jeho život, väčšina žije svoj mizerný život, s ktorým si často nevie rady. Hrdina si vytvára normy, princípy a zákony na základe vlastného presvedčenia a vysokých morálnych štandardov, úctou samého k sebe a k ľuďom naokolo. 

Hrdina sa bojí, má stach, napriek tomu, okrem neho o tom nikto nevie, pretože ho neukazuje. Strach je jeho prirodzenou súčasťou, je prirodzenou obranou pred stresovými situáciami. Napriek tomu hrdina ide s ním vie pracovat a narábať a nelogický strach z vlastného zlyhania si nepripúšťa, resp. vie, že žiť život a pokúsiť sa o dokonalé veci je pre neho cennejšie ako strach z neúspechu. 

Aj hrdina má svoje chyby, slabosti a zlé vlastnosti. Hrdina si ich je vedomý. A aj keď vie, že ich môže veľmi ťažko možno zmeniť, možno ich zmeniť vôbec nemôže, napriek tomu, sa o to aspoň pokúsi, pretože nechce zlyhať a ukázať svoju slabosť kvôli tomu, že nevedel prikázať samému sebe. 

Prečo je hrdina napriek všetkým svojim chybám a zlyhaniam hrdinom? Pretože má vieru, ktorá mu dodáva nádej, že výzvy, ktoré pred ním stoja, zvládne…a on ich v konečnom dôsledku zvládne.

Čo ide v živote skutočne ľahko?

Kráčaj za tým, po čom túžiš. Chceš čaju? Tak nejakú oslov. Najskôr to nebude mať žiaden význam, ale bude to mať význam z jedného hľadiska - niečo pre seba robíš. Dnes som spoznal zaujímavú osobu. Ani vám nepoviem koľko som oslovil dievčat, čo nemalo žiaden význam. Pomer je asi 9 ku 1, čo význam má. Aj z tohto tu najskôr nič nebude, pokiaľ nestretnem svoju femme fatale. Napriek tomu dokým ju nestretnem, nechcem stáť na jednom mieste, ale chcem sa posúvať v živote ďalej. Poviem vám, čo v mojom živote išlo ľahko. Nič. Áno presne tak. Všetko čo som dosiahol, som dosiahol vierou a trpezlivosťou. Ničím iným. Nijak inak, to ani nejde.

Ži svoj sen, aj keď prežívaš nočnú moru

Ak chceš byť v niečom fakt dobrý, musíš to robiť z vášne. Ľahšie sa to hovorí, ťažšie urobí. Napriek tomu netreba strácať nádej. Ak chceš zistiť, čo ťa skutočne inšpiruje, musíš nájsť sám seba. Kto si, čo chceš robiť, kým sa chceš sta.

Ak to zistíš, možno sa to stane, že to stratíš.Vtedy musíš byť hrdinom. Ísť ďalej napriek tomu, že sa ti jeden sen zrútil. Musíš vtedy nájsť novú chuť, ktorá ťa bude inšpirovať uskutočniť ten istý sen alebo snívať sen nový. Ktorú cestu si vyberieš je úplne jedno, hlavne nestrať chuť a kráčaj ďalej. Pretože dôležitejšie než to, či svoj sen naozaj uskutočníš, je to že ho budeš snívať. Len tento sen ťa bude motivovať každý deň vstať a zabojovať o tvoje miesto pod slnkom.

Bez krídel sa nedá lietať, ani snívať bez snov. Preto zistí čo ťa inšpiruje čo je tvojou vášňou a choď za ňou, napriek tomu kde si a čo robíš. Nehovorím že sa máš vykašlať na vysokú, dať výpoveď v práci. Keď by si to mal urobiť, tak to budeš tak cítiť. Vtedy nájdi silu to aj tak skutočne urobiť.

Kluby, párty - sú na niečo dobré?

Vždy som radšej preferoval byť šťastný a vyrovnaný, aj keď niekedy je to priam nadľudská úloha (preto musíš veriť, ak to chceš zvládnuť), ako hľadať barličky ako si svoj život uľahčiť. Aj po neviem akej dobrej párty zistíte, že Vás život sa nezlepšil, máte stále tie isté problémy, starosti. Navyše zase zistíte, že ste aj tak ostali na všetko sám. Je dôležité sa uvoľniť a zabaviť, na druhej strane podľa môjho názoru najideálnejšie je to urobiť spôsobom pri ktorom sa uvoľníte a zároveň Vám to niečo dá - šport, kino, čítanie zaujímavej knihy, návšteva rodiny a pod. Ja osobne som v kluboch nikdy nič dobrého nezažil. Veď nato ani nie sú. Klub znie veľmi lákavo, ale je to všetko len klam. Ilúzia, že svet je iný, než aký je. Drsný, plný problémov, starostí a výziev. Napriek tomu, že vieme, že ide klam, raz za čas ho navštívime. Ukážeme svoju slabosť a ideme žiť. Je to skôr bytie k smrti. Život vyzerá inak. Každá takáto akcia Vás navyše oslabí, uberie Vám síl - fyzických i duševných. Ešte som nezažil ani nepočul o tom, že by niekto sa cítil byť silný, sebavedomý vďaka chodeniu do klubu. Ide o krátkodobý rozmar,  ktorý žijeme, pretože nemáme silu sa proti nemu postaviť. Ak chceš byť skutočne silný, buď hrdinom a maj silu povedať takémuto životu jasné, zreteľné nie. Každý víkend tu budú lákadlá, keď ťa budú volať priatelia, ale ty buď silnejší.

Necvičíš, lebo nemáš čas? Blbosť….

Nedávno slovenským internetom prehrmela správa o tom, ako náš premiér Róbert Fico urobil za polhoďku 1000 klikov. Všetci si pamätáme na bicyklistu-maratónca expremiéra Dzurindu. Pri všetkej úcte, nech robíte čokoľvek, nemáte takúto obrovskú zodpovednosť ako títo dvaja páni a nemáte toľko povinností, toľko stresov a tlakov ako oni. Nech si o nich myslíme čokoľvek a to ja si o obidvoch myslím to isté - sú to obyčajní hajzlíci, aj keď v oblekoch, tak jedno musíme uznať. Ide o nadpriemerne inteligentných, schopných ľudí, ktorí dokážu popri svojich mnohých povinnostiach si nájsť čas aj na cvičenie. Ak máte neviem akú ťažkú prácu, situáciu v rodine, vo vašej komunite, jedno je isté. Ak chcete niečo dosiahnuť, musíte drieť tvrdo. Ak nemáš rešpekt k sebe, nedosiahneš nič. Plakanie nepomôže. Môžte si aj poplakať, ale choďte ďalej. Bojujte, makajte, nevzdávajte sa. Veď život nie je fér, život nie je láska, mier. Preto, ak máte šunky, tak cvičte a budete sa cítiť lepšie...

Kríza? Čistá výhovorka...

Nemám a nikdy som nemal rád, keď sa ľudia sťažujú. Nič tým nevyriešia. Problémy zostanú. Navyše nebudú mať chuť ich vyriešiť. Áno, nie je efektívne si zakrývať oči pred tým, keď nás postihne nejaká ekonomická katastrofa, na druhej strane prehnané bičovanie sa nepomôže nikomu. Často sa hovorí, že medzi mladými je nezamestnanosť 30 %, niekde až 50 %. Ja si hovorím, no fajn, ale to predsa znamená, že 70 % či 50 % ľudí prácu má(aj keď často je to skôr živorenie). Keď máte 23 či 24, pravdepodobne asi ste ešte neobjavili, presne čo chcete robiť a čo chcete dosiahnuť. Máte o tom akú takú nejasnú predstavu, ktorá sa však musí vo Vás vykryštalizovať. Ale kým to nájdete a objavíte, pokiaľ nie ste nový Steve Jobs či Bill Gates a nezbohatli ste v mladom veku, tak budete musieť sa vysporiadať s tým, že to bude fest ťažké. Ale prosím Vás nevyhovárajte sa na krízu. V každej kríze sú tí, čo odpadnú a tí čo bežia ďalej a bežia ešte vyššie. Vy buďte tými druhými.

8 hodín denne? Pre mňa málo...

Tak vám poviem, nebaví má pracovať 8 hodín denne. Kým dačo urobíte, už je koniec dňa. Povedal by som ze takých 10 hodín denne je tak akurát. Samozrejme záleží od osobných preferencií a od faktu či vás vaša práva či podnikanie baví. Ak ju doslova neznášate, tak sa vždy budete tešiť na záverečnú. Ja postupne zisťujem že najviac mi vyhovuje model pondelok až štvrtok naplno 11 až 12 hodín denne a v piatok končiť skôr. Ja aj keď skončím v práci neleňoším a doma pracujem na vlastných projektoch alebo sa vzdelávam. Nebaví má len tak sedieť či čumieť do bedne a nerobiť nič. Ja si radšej pozriem sám doma nejaký dobrý seriál, ktorý má aspoň nejakú vypovedaciu hodnotu. Najviac nešťastný a najväčšie hlúposti robí človek z nudy, keď nemá čo robiť. Samozrejme ideálne je nájsť si nejaké hobby ktoré vás baví a viete ho skombinovať so svojím pracovným životom.

Not every day is happy day

Keď pracujete ako koncipient, v práci existujú len tri druhy pracovných dní - ťažké, ťažšie a najťažšie. Keď ste právnik, máte milión spôsobov ako niečo zmrviť - zle pochopíte zákon, nepochopíte ho vôbec, podáte vec na zlý orgán, nesprávne označíte účastníkov, uvediete blbu spisovú značku a moje už legendárne preklepy. 

Neverili by ste, ale jedno štvorstranové podanie dokážete písať aj celý pracovný deň, aspon ja to dokážem a to si nemyslím, že že som úplne právne bezvedomie, no určite prvú právnickú ligu nehrám, aspon zatiaľ nie. 

Ok, ale vráťme sa k podstate. Napriek tomu, že Vám niečo ide strašne ťažko, netreba sa vzdávať ale treba bojovať ďalej. A keď Vám to nijak raz nepôjde ani po dlhom čase, tak je na mieste porozmýšlať nad zmenou kariéry alebo aspoň pracovného miesta.

Nemá zmysel sa donekonečna týrať a skúšať sa presadiť v niečom, v čom nie ste dobrý. Podľa mňa základe úspechu je robiť to, čo Vás baví. Jednoducho sa to povie, ťažšie sa to urobí. Hlavne, keď neviete, čo presne Vás baví, resp. neviete ako by Vám za to zaplatili. Vtedy ostáva jediné - skúšať, skúšať a skúšať.

Nevieš, čo máš robiť? Rob hocičo, prosím ťa...

Kto nerobí nič, neupletie z hovna bič. Nemá zmysel sa hnevať na celý svet, podávať prihlášku do odborov či komunistickej strany, pretože nezarábam toľko koľko si predstavujem, alebo že momentálne nemám prácu žiadnu.

Ja osobne som svoj život založil na viere. Verím, že pre môj život sú pripravené skvelé veci, preto sa na súčasný stav a súčasné problémy pozerám len ako na niečo dočasné. Dnes tu sú a zajtra nie sú. Nie sú preto, lebo by sami zmizli, ale preto lebo sa s nimi naučíte vysporiadať. Život bez problémov neexistuje. Resp. ja o takom neviem. Svet je plný ľudí, ktorí hovoria, že by chceli poriadnu robotu, ale nie sú preto nič ochotní urobiť. Na vysokej škole všetko úspešne flákajú, ledva ňou prelezú, miesto vzdelávania sa radšej prežijú x-milión bezvýznamných večierkov, na ktorých aj tak nič dobrého nenájdu, na ďaľší deň ich život bude aj tak biedny, resp. biednejší o zopár desiatok eur. Nehovorím, že nechoďte von, ale hovorím, že nezabúdajte na svoje povinnosti. Pokiaľ nemáte naozaj, čo lepšieho na práci, tým nemyslím prokrastináciu, tak makajte a učte sa do školy. A keď nebodaj Vás to čo študujete aj zaujíma, tak si hľadajte nejakú prax. Verte či nie, časom nejakú nájdete. Alebo robte popritom hocičo iné. A keď už fakt neviete, čo máte robiť, tak si založte blog(alebo rovno 4 ako ja:), ktorý bude čítať síce 53 ľudí denne, ale aspoň urobíte niečo pre seba:) 

No dobre, ale čo robiť, keď som úspešne skončil vysokú školu a ešte nemám job? Robte, čo chcete. Ja som napr. po vysokej škole celé leto zaoberal sa ako funguje SEO optimalizácia, ako urobiť www stránku vo wordpresse, prečítal kopec kníh, vzdelával sa v angličtine. A verte či nie, mnoho vecí som použil aj pri pohovoroch a bol som pre nich aj vybraný. Aj keď dané skills nemajú žiaden súvis s vašou profesiou, udržia Vás pri živote a hlavne sa budete v živote posúvať ďalej a nie leňošiť. Nikdy neviete, kedy to využijete. Takže ak naozaj nemáte čo robiť, tak hor sa do učenia - naučte sa napr. variť, viazať si kravatu, štrikovať, háčkovať, vyšívať, maľovať kraslice, športujte a robte neviem, čo ešte…nakoniec aj keď si job nájdete, nebude to žiadna výhra. Iba 5 % ľudí trafia na prvý krát job s ktorým sú spokojní. 

Denník rozbiehača...

Dnes sa dostaneme trošku ďalej. Poviem Vám, čo robím, či to robím rád a prečo by som si možno vybral niečo iné a prečo nie. Pracujem ako advokátsky koncipient. Dva mesiace. Niekedy mi to pripadá, ako by som pracoval už pol roka. Možno to bude preto, že pracujem 11 - 12 niekedy aj 13 hodín denne. Zabudnite na romantické predstavy o tom, že ako je úžasné byť právnikom, koľko zarobíte a pod. Prvé mesiace si nezarobíte ani na slanú vodu, aspoň to mi stále hovorí môj šéf, že nezarábam ani na slanú vodu, že si robím srandu ako robím a pod. Ale napriek tomu som každým dňom odolnejší a posúvam sa stále dopredu. Mám zo seba skvelý pocit, že som o krok ďalej ako som bol včera. 

Právnická práca nie je nič zaujímavé ani vzrušujúce. 90 % času ste zamknutý v kancelárii, študujete spisy - podanie za podaním. Žaloba, zaplatenie súdneho poplatku, jedno vyjadrenie, druhé vyjadrenie, desiatky pokopírovaných príloh. Priemerný spis má takých dobrých 15 cm. Dokým nájdete, čo chcete a o čo vlastne ide, tak stratíte 30 minút času. Niekedy aj hodinu. Niekedy aj tri či štyri. Ak nemáte zrovna najskvelejšiu fotogenickú pamäť, spis budete musieť preštudovať viac krát, aby ste držali všetky fakty v hlave. Ďaľšia fáza spočíva v študovaní zákonov. Otvoríte si Občiansky súdny poriadok, Občiansky zákonník či Zákon o rodine a pozeráte sa, čo o tejto téme hovorí zákon. Ak už píšete tú istú vec niekoľko krát, tak táto fáza je čoraz kratšia. No a keď ste toto všetko prešli, vymýšlate, ja tomu hovorím koncipujete, čo napísať. Každé slovo je dôležité a dôležitá je aj formálna úprava. Čiže keď po pár hodinách napíšete niečo hodnotné, musíte si to riadne odkontrolovať. Na somarinkách si môžete vylámať zuby - poriadne si musíte pozrieť komu to máte poslať, či Vám ostala zachovaná lehota, pozrieť sa akú spisovú značku máte danej veci priradiť. 

Zaujímavé na práci právnika sú akurát pojednávania. Tie dokážu byť naozaj vzrušujúcejšie. Pokiaľ Vám vzrušenie nepokazí neprítomnosť druhej strany. 

Ako nehovorím, že je to  úplne zlá práca, ale čo viem, je to veľmi náročná práca pokiaľ neviete čo máte robiť. Osobne nikomu neodporúčam ísť študovať právo. Prvé roky budete pracovať dlhčízne hodiny za minimálku, alebo si budete dokonca platiť odvody. 

Si rád, že si si našiel prvú prácu? Najskôr si urobil krok vedľa

Dvadsaťdva, niekto tri, niekto štyri. Končí vysokú školu. Hľadá si robotu. Vie, že to dnes nie je ľahké, ale on je presvedčený a vie to, že on bude mať fasa robotu. A keď si ju nenájde, tak pôjde okúsiť vonku a presadí sa tam. On je výnimočný, skvelý a neoblobmný. Ochotný pracovať tvrdo a cieľavedomo si ide za svojim cieľom. Hltá každú motivačnú knižku a nezastaví ho nič. 

Realita po vysokej škole. To je život, ktorý je podľa môjho názoru jedno z najťažších období v živote. Keď prídete do zamestnania, zistíte, že neviete nič, ste totálne hovno, všade po Vás zjapu a zarábate fakt biedne. Čo s tým? Vydržať alebo zmeniť miesto? Zaťať zuby a vypracovať sa, alebo hľadať šťastie inde. Ľahká odpoveď neexistuje. Život ponúka ťažké životné otázky, ktoré budete musieť vyriešiť. Váš život už nie je ďalej nalinkovaný. Po prvom ročníku nejde hneď druhý až po piaty, ktorý skončíte s titulom. Prišiel čas ukázať čo je skutočne vo Vás. Prišiel reálny život. Prvú vec, ktorú takmer hneď zistíte v reálnom živote je tá, že vzdelanie nutne neznamená bohatstvo, dobrý život a šťastie. Prvé mesiace Vám to skôr príde, že medzi dosiahnutým vzdelaním a bohatstvom neexistuje žiadna korelácia. Podľa rôznych vedeckých štúdií pritom takáto korelácia existuje. 

Ako naložiť s touto krutou realitou? Na túto otázku ešte nepoznám odpoveď. Preto som založil tento blog. Radcov budete mať mnoho, ale žiť si svoj život budete aj tak sami. Rozhodol som sa, že najbližšie obdobie sa budem snažiť prispievať o živote po škole každý týždeň aspoň jeden príspevok. Dnes začíname.