nevie, čo sa stalo. Stará slovenská takmer už ľudová pieseň dnes už vyslúžilého motorkára, ale pre niektorých stále ešte s elánom, lásku vystihuje veľmi dobre. Poviem Vám to, ako som ja objavil, ináč chladný racionalista a skeptik, že existuje aj niečo, čo sa dá nazvať možno aj láskou.
V živote som sa spoznal s veľmi veľa ženami - veľmi veľa krásnymi ženami, ktoré boli múdre a inteligentné. Nie žiadny cassanova nie som, ale kto žije aktívne, stretne veľa ľudí. Ešte viac som síce stretol takých, čo bolo úplne nezaujímavých, ale to nie je predmetom tohto môjho emocionálneho výlevu. Od kedy som stretol jednu osobu, rozmýšlam nad tým, prečo ju mám rád, aj keď objektívne viem, že je fyzicky a psyhická podobná ostatným dievčatám, ktoré som stretol - je pekná, má dve oči, dlhé vlasy (hnedé), výška tak 170 cm, je inteligentná, vtipná a podobné bláboly:) ... Rozmýšlam nad tým, prečo ju mam tak rád, prečo práve ju a prečo nie inú, aj keď iná by možno viac zodpovedala nejakým “objektívnym” kritériám. Len jedno viem, že ju mám rád a neviem prečo. Doteraz som v živote asi nestretol ženu, ktorú by som mal rád a nevedel povedať prečo. Viacero dievčat mi bolo sympatických, ale vždy tam bolo nejaké ale. U tejto, keď som ju uvidel prvý krát, ihneď som pozeral, kto to je, čo to je. Kedysi som čítal, že vedci, pravdepodobne britskí, oni sa najčastejšie zaoberajú otázkami nesmrteľnosti chrústa a pod., zistili, že človek sa dokáže zamilovať v zlomku sekundy.
Je to úžasné poznanie, že Vás život sa môže zmeniť v zlomku sekundy a zároveň trpké poznanie, že šanca, že si niekoho zamilujete potom, asi nie je veľmi veľká. Je to proste tak, buď ju milujes, alebo nie. Ak áno, tak nie je čo riešiť. Ak nie, tak poriešiť a nemilovať:). Zároveň som prvý krát v živote poznal trpké poznanie, aké to je, keď niekoho maš rád, ale ten druhý ťa až tak rád nemá. Nejaká náklonnosť tam je, ale nie taká, ktorá by opätovala moje city.
Potom príde praktická otázka - bojovať ako rytier alebo ustúpiť a posúnuť sa v živote ďalej, to znamená dočasne sa vzdať čo i len predstavy, že budete s tou osobou. Moje rácium mi hovorí, že asi pre naše rozdielne povahy a záujmy by to nemalo asi nekonečnú perspektívu a preto sa jej treba vzdať, ale srdce hovorí, že kašlať na rozum, chcem ju proste mať pri sebe, pretože prvý krát v živote mám pocit, že som človekom, pretože dokážem mať rád niekoho iného ako seba a môjho brata, čiže dokážem to, čo som si myslel, že asi nedokážem nikdy - ľúbiť nejakú osobu. Zaspávať s tým, že myslím na ňu, vstávať s tým, že myslím na ňu, cez dňa si na ňu spomenúť, kontrolovať mobil, či náhodou nenapísala. A keď náhodou napíše, odhodiť všetko nabok a stretnúť sa s ňou. Ja som to do môjho života takto asi nechcel, ale musím prijať, že je to tak. Ja viem, že týmto článkom nikomu neporadím, čo má robiť, má asi hodnotu “bábo raď”, ale chcel som povedať jedno....láska je len obmedzene racionálna a nedá sa vynútiť. Najskôr Vás zasiahne vtedy, ak to nečakáte, nebudete rozumieť, prečo je to ona a nie iná. Nedá sa nanútiť si ju, keďže príde nečakane. Ja si na svoju tú pravú asi ešte musím počkať, ale som rád aj to, že takýto môj zážitok utvrdil vo mne presvedčenie, že som stále ešte človek a dokážem mať niekoho skutočne rád.
